Matt Ridley: Původ ctnosti

Má slovo „cnosť“ pre človeka dnešnej doby ešte význam? Alebo už vonia archaizmom, nepoužiteľným pre dnešný svet? Hoci sa podľa medializovaného stavu našej spoločnosti môže zdať, že áno, kniha „Pôvod cnosti“ od Matta Ridleyho je relatívne čerstvého dáta (1996) a dá sa teda zaradiť medzi moderné populárno-náučné knihy – a má nám čo povedať. Matt Ridley v nej zosumarizoval niekoľko úvah a myšlienok o občianskej spoločnosti a medziľudských vzťahoch vo svetle reciprocity a férového jednania s inými ľuďmi. Na teórii hier vysvetľuje viac i menej úspešné stratégie ľudského jednania a ich dôsledky primárne v rovine „altruizmus – sebectvo“.

Prvá a najslávnejšia hra sa volá „Väzňova dilema“.

Dvaja väzni majú na výber, či budú svedčiť jeden proti druhému – môžu tak ovplyvniť výšku svojho trestu. Dilema ich situácie je v tom, že pokiaľ budú obaja mlčať, polícia ich obžaluje len z miernejšieho priestupku. Ak ani jeden neprehovorí, budú na tom lepšie, než keď sa navzájom obvinia. Z individuálneho hľadiska každého z nich je však výhodnejšie, ak prehovoria a podrazia svojho komplica, pričom podrážajúci sám vyviazne bez trestu.“ Logicky najvýhodnejším rozhodnutím (matematicky presný výpočet) je … podraz. Výpočet vyzerá nasledovne:

  • Obaja mlčia – 3 body (odmena)

  • Obaja sa podrazia – 1 bod (trest)

  • Jeden mlčí, druhý podrazí – 0 bodov (strata) pred mlčiaceho, 5 bodov (pokušenie) pre podrazáka

Nech robíte čo robíte, pokiaľ druhého podrazíte, vždy získate minimálne ten jeden bod. Môžete sa upokojiť, teória, že podraz je najlepšia stratégia, sa nepáčila a nepáči nikomu (sociopatov vynímajúc). Prečo je teda ale výsledok taký, aký je? Prečo by mal byť podraz vôbec čo i len na chvíľu považovaný za užitočný?

Za prvé, počítačové prostredie, v ktorom bola hra nasimulovaná, je prostredie, ktoré nezodpovedá stopercentne realite. Za druhé, väzni jednajú simultánne, nie v reakcii jeden na druhého; a za tretie, , jedná sa o stratégiu teoreticky úspešnú pri jednom jedinom stretnutí, nebude fungovať pri opakovanej interakcii – pri opakovanej interakcii už vstupuje do hry totiž aj zažitá skúsenosť, ktorá bude viesť k inému jednaniu.

Oveľa reálnejším scenárom je model hry s názvom „Návratná pôžička“. Jej príbeh sa začal písať experimentom, v ktorom dvaja vedci hrali o malé finančné čiastky. Keď vedeli koľko kôl hra bude mať, jednali jeden voči druhému slušne a podrážať sa začali až v posledných kolách. Naopak, pri neurčitom počte kôl, ostávali navzájom voči sebe féroví až dokonca.

Po tomto experimente uplynulo sedemdesiat rokov, bol aj zabudnutý a znovu objavený a upgradovaný do strojovej, teda počítačovej podoby … a tie najúspešnejšie počítačové programy víťazili, ak nepodrážali. Slovami pána Axelorda, ktorý súťaž vypísal:

Za ohromujúci úspech „Návratnej pôžičky“ môže kombinácia jej ústretovosti, vracania, schopnosti odpúšťať a čitateľnosti. Jedná ústretovo, takže sa nedostáva do zbytočných konfliktov. Podrazy dokáže odplácať rovnakou kartou, a tým protihráča odradí od trvania na trikoch, ktoré by na nej chcel skúsiť. Dokáže odpúšťať, takže môže obnoviť vzájomnú spoluprácu. A konečne, je aj dostatočne čitateľná , čo protihráča motivuje k dlhodobej spolupráci.“

Problémom „Návratnej pôžičky“ je, že ak si začnú obaja hráči vracať požičané, a ak je tou pôžičkou požičaný podraz, môžu sa zacykliť do cyklu pomsty.

Uvedené príklady sú len veľmi povrchnou ochutnávkou omnoho komplexnejšieho a podrobnejšieho prieskumu z oblastí ekonomiky, sociológie, antropológie a dokonca aj biológie. Nakoľko som knihu –aký to paradox! – požičala niekomu, kto si so mnou zahral hru „Nenávratná pôžička“, spomeniem na záver už len jednu príhodu, ktorá na mňa hlboko zapôsobila.

Existuje druh netopiera, ktorý sa živí krvou dobytka, také malé upírčatá. Mláďatá tohto druhu umierajú, ak nedostanú živinu – krv dobytka – minimálne raz za deň ak si pamätám. Riziko je dosť veľké, pretože mláďatá ešte nevedia tak dobre nasávať a dobytok ich často odoženie, kým sa vôbec stihnú napiť. Ich záchranou sú starší jedinci z rodu. Tí im dávajú napiť sa „z úst do úst“ po úspešnom love. Títo starší jedinci však tiež riskujú, že neprežijú, pretože hoci bez potravy vydržia dlhšie ako mláďatá, nie je isté, že sa v najbližších troch dňoch úspešne napijú. Matt Ridley sa zamýšľal, prečo starší jedinci sú ochotní ohroziť svoj život a darovať potravu mladším. Veď netopiere nemôžu mať žiadne altruistické vedomie toho, že si silnejší pomáhajú slabším. Prišlo sa však na to, že obľúbenou kratochvíľou týchto netopierov je vzájomné škrabkanie sa. Po bruchu. Takže jedinec, ktorý má plné brucho a nepodelí sa ostáva oddelený od „spoločenstva“. Je teda pre neho výhodnejšie ostať súčasťou celku, aj keď za cenu hladu.

Zdá sa, že v porovnaní s človekom ešte aj tak nevyvinutý druh ako netopier dokáže bezvýhradnejšie obetovať vlastný pôžitok v prospech slabších,, záleží mu na prežití svojho druhu a váži si spoločenstvo, ktorého je súčasťou.

Kniha „Původ ctnosti“ nie je jednoduché čítanie, jednoznačne je to však čítanie obohacujúce a inšpiratívne, ktoré poteší každého, kto rád premýšľa o etike, morálke; o tom, prečo sa (ne)riadime zákonmi, a celkovo o tom, čo formuje medziľudské vzťahy a prečo sa správame práve tak, ako sa správame, aké ciele tým sledujeme, v čo dúfame, čoho sa bojíme.

 

Príjemné čítanie vám praje,

Nepremeškajte posledné otvorené kurzy v roku 2017!


Firemné vzdelávanie:

Chcete toto alebo iné školenie na mieru pre pracovníkov vašej spoločnosti? Informujte sa o voľných termínoch realizácie a cenovej ponuke!

Pridaj komentár