Od sladkej nevedomosti ku odbornosti a odovzdávaniu vedomostí

Pri školeniach býva dobrým zvykom porozprávať sa s účastníkmi o ich očakávaniach, čo by si zo školenia či workshopu chceli odniesť, čo by im pomohlo. Nebýva však vôbec výnimočným javom, že ich predstavy sú skôr všeobecné, skôr výnimočne sa stane, že prídu s konkrétnou predstavou. Preto je príjemné na konci vzdelávacej aktivity počuť slová ako „vôbec som netušil, že …“ alebo „uvedomil som si, že …“ nasledované presným pomenovaním informácie či zručnosti, ktoré si berú so sebou a začínajú používať. Ako je to možné, že – trochu nepresne povedané – ľudia nevedia, čo chcú?

Psychológia rozlišuje štyri úrovne kompetnenosti, teda znalostí. Teória štyroch úrovní kompetentnosti vznikla v 70. – tych rokoch 20. storočia a jej podstatou je, že jednotlivec si spočiatku neuvedomuje, čo všetko nevie. Keď sa to začne učiť, tak zisťuje čo nevie, do akej miery to nevie, až sa to naučí a používa kompetenciu najprv vedome, podľa postupu alebo opakovaním si procesu, kým si ho nezautomatizuje a nevykonáva túto pôvodne novú činnosť bez toho, aby o nej vedome premýšľal.

Sladká nevedomosť alebo nevedomá nekompetentnosť

Keď človek netuší, že niečo nevie, tak ho to netrápi. Svoju nevedomosť nevníma ako deficit, lebo o nej nevie, skrátka – nevie, že nevie. Aby sa človek mohol rozvíjať a učiť, potrebuje najprv pochopiť a uznať užitočnosť danej zručnosti a jej nedostatok vo svojom živote.

Po presťahovaní sa na vinohrad som vôbec nevedela, čo všetko neviem, dokonca som si myslela, že viem v podstate viac – menej všetko, čo potrebujem. Moju nevedomú nekompetentnosť môže ilustrovať napríklad situácia, keď som sa dočítala, že vo Francúzsku je oslie mlieko veľmi drahou komoditou. Oslie mlieko? Ani mi nenapadlo, že by osly mohli byť využívané ako dojné zvieratá! Liter stojí vraj 40 € a pol kila syra 900 €! To nie je zlé, povedala si ekonomicky kompetentná gazdiná vo mne a začala zisťovať ako sa veci majú. Chov oslov sa presunul s z roviny nevedomej nekompetentnosti do roviny vedomej nekompetentnosti.

Podobne to funguje pri každej inej, menej exotickej, kompetencií. Čo všetko nevieme zistíme, až keď sme konfrontovaní s novou informáciou, činnosťou alebo požiadavkou.

Viem, že nič neviem alebo vedomá nekompetentnosť

Viem, že nič neviem. Okrídlený Sokratov výrok je začiatkom poznania, začiatkom učenia sa. Hoci človek ešte nerozumie a nemá nové znalosti, už rozpoznáva svoj deficit, ako aj hodnotu novej zručnosti, ktorú potrebuje získať, aby ten deficit prekonal.

Ja si môžem naštudovať z dostupných zdrojov všetko o chove oslov. (Aj som si!) Môžem ísť na farmu, kde sa chovu venujú, na stáž. Môžem si pozrieť dokumentárne filmy, ak existujú, alebo nejaké videá a tiež prečítať múdre knihy. Môžem sa rozprávať s ľuďmi, ktorí sú na túto oblasť odborníkmi, navštíviť farmárske veľtrhy a prednášky. Môžem sa prihlásiť na štúdium na príslušnej škole. A pravdaže, mohla by som si aj zakúpiť experimentálne stádočko, ale mám etický záväzok, že pri písaní článkov na blog nebude ublížené žiadnemu zvieratku.

>>> stiahnite si e-knihu zadarmo <<<

Počas prvého roka života na vinohrade som za pochodu vstrebávala nové informácie a osvojovala som si nové zručnosti. Od strihania viniča a stromov cez kosenie, kedy sa majú správne polievať rastlinky a čo potrebuje ktorá zeleninka pre svoj optimálny rast a úrodu. Napríklad som sa naučila, že fazuľa sa nemá sadiť pod 10-metrový agát, lebo sa naň vyšplhá a bude sa zle oberať. Viem, že o záhradníčení toho ešte stále nič moc neviem.

Už to viem … teda, tak trochu. Vedomá kompetencia

V tejto fáze už človek rozumie a vie ako vykonávať nejakú činnosť, avšak na jej vykonávanie sa musí plne koncentrovať. Možno potrebuje, podľa náročnosti činnosti, rozdeliť si ju do menších krokov, aby urobil to, čo robí správne. Keď sme sa ako deti naučili písať, spočiatku sme sa museli veľmi sústrediť na každý ťah perom, bolo ťažké zároveň písať a premýšľať o obsahu. Pri písaní na klávesnici si tiež človek najskôr osvojí jednotlivé pohyby osobitne, aby ich potom spojil do plynulého ťukania.

Tento rok sa píše druhý ročník môjho záhradkárskeho života. Už viem, že cesnaku je najlepšie pri jahodách, lebo sa vzájomne chránia pred škodcami. Všetko, čo idem robiť, si overujem v záhradkárskom kalendári, či je správny čas, u susedov, rodičov a skúsených záhradkárov zase zisťujem a potvrdzujem či robím správne. Mám správne postupy a držím sa ich, v hlave to ešte nemám.

Ja ani neviem ako to robím. Nevedomá kompetencia

Poslednou fázou učenia sa je osvojenie si zručnosti do takej miery, že ju človek používa úplne prirodzene, tak povediac bez premýšľania – nevedomo, dokonca popri nej môžeme robiť aj niečo iné. Človek, ktorý veľakrát písal na počítači správnou metódou už nepozerá na klávesy. Skúsený šofér nepremýšľa, na ktorý pedál stúpi a nespustí stierač namiesto vyhodenia smerovky. Murár vie „bez rozmýšľania“ aký materiál potrebuje na stavbu, kuchár „bez rozmýšľania“ uvarí fantastické jedlo. A keď si vypýtate recept, dostanete odpoveď typu „miešaj, kým to nebude tak akurát husté“ a ste tam, kde ste boli.

Učenie je proces

Keď som 90-tych rokoch pracovala v Anglicku v kuchyni, išlo mi to spočiatku veľmi ťažko. Množstvo receptov a pracovných postupov vo vysokom tempe boli pre mňa obrovskou výzvou. A tak som si všetko zapisovala, usporadúvala do mne zrozumiteľných logických celkov, hľadala styčné body, ktoré by mi pomohli si viac a rýchejšie si zapamätať. Hoci spočiatku môj šéf krútil hlavou nad tým, koľko si toho píšem, uchoval ho a s úspechom ho používali všetci moji nástupcovia. Bol to vlastne prvý školiaci manuál, ktorý som vytvorila.

V niektorých prípadoch môže takýto človek naučiť osvojenú kompetenciu iných ľudí. Napríklad otec ako skúsený záhradkár vie z hlavy povedať popri varení obeda, že výhonky ríbezlí mám sadiť do 45° uhla tak, že 3 očká ostanú pod zemou a len 1 vonku. Robil to už toľkokrát, že má túto prácu zautomatizovanú.

Nie každý odborník však dokáže naučiť alebo zaškoliť začiatočníka, práve preto, že je odborník a mnohé detaily jeho práce sú preňho už samozrejmosťou. Niekedy je ťažké pozrieť sa na činnosť a reverzne ju rozobrať, dopátrať sa cyklu príčin a výsledkov, vidieť svoju zručnosť optikou nováčika, ktorý je zavalený množstvom nových, zmysel nedávajúcich detailov.

Ako pomôcť nováčikom

Zaškoľovanie nováčikov na pracovisku býva, ak nie je naplánované a zmysluplne zorganizované, časovo náročné. V niektorých organizáciách ich takpovediac hodia do vody, v iných zase si zaškoľovanie vezme na starosť ich priamy nadriadený. To by nemuselo byť problémom, ak týchto nástupov nie je každý mesiac niekoľko. Nedávno sa mi posťažovala klientka, že už pol roka nerobí nič iné, len zaškoľuje.

„Mohol by vám s tým pomôcť niekto skúsený z tímu?“, opýtala som sa jej.

Odpoveďou mi bolo svorné zavrtenie hlavou všetkých účastníkov školenia.

„Na to nemá nikto čas.“

Podobný problém nastáva pri delegovaní úloh. Na inom školení mi účastníčka vysvetľovala, že nerada deleguje, pretože „kým vysvetlím, čo chcem a ako to chcem, tak to aj spravím sama.“

Budovy, to sú hromady tehál a betónu. Stroje, to je hromada železa a ocele. Život tomu dávajú až ľudia.

Tomáš Baťa

Z mojej skúsenosti je zaškoľovanie nováčikov je optimálne rozložiť na viacerých členov tímu, vytvoriť mentoringový program a ich budúcich mentorov podporiť vhodnou prípravou. Mentorinogové programy sú ideálnymi win-win situáciami, pretože nováčik sa rýchlejšie dostane ku informáciam a postupom z prvej ruky – od kolegu – a skúsenejší pracovníci dostanú príležitosť rozvíjať svoje líderské zručnosti. Áno, v každom prípade hovoríme o investícii, časovej a niekedy aj finančnej. Do koho však chceme investovať, ak nie do ľudí?


Rozvíjajte svoje zručnosti s nami ako tím, individuálne alebo on-line

FIREMNE VZDELAVANIE_Dimensions_JavurkovaINDIVIDUALNE VZDELAVANIE_Dimensions_Javurkova ONLINE VZDELAVANIE A KOUCING_Dimensions_Javurkova

Zaujal vás článok alebo niečo z našej ponuky?

Kontaktujte nás!

Pridaj komentár