Leadership

Čo keby etika nebolo len slovo? (vol. 1)

Písať o etických rozmeroch života je v niečom podobné písaniu o láske. Každý človek na svete túži milovať a byť milovaný, každý si myslí, že milovať vie, ale definícia lásky napriek nespočetným pokusom verbalizovať ju ostáva nepolapiteľným mystériom. Pravdou pritom je, že máme romantickú predlohu toho, aké je to byť zamilovaní, ale od vzťahov, ktoré prežívame v realite – česť výnimkám – má táto predloha minimálne tak ďaleko ako podoba vyretušovanej modelky ku skutočnej žene.

V otázkach etiky a morálky máme tiež nejaké vzory, ideály. Každý národ, každé etnikum a dokonca aj každý politický systém či akákoľvek sociálna skupina má svoju etiku, svoj morálny kódex, ktorý býva nielen zapísaný v zákonoch a ktorý sa odráža v umení danej doby, ale má aj neformálnu, nepísanú podobu všeobecne uznávaných alebo odmietaných hodnôt.

V rámci skupiny za dobré správanie je človek odmenený, za nesprávne potrestaný. Odmena a trest však neprichádza vždy zvonku! Človek aj sám sa odmeňuje a trestá, rozvíja svoje talenty alebo sabotuje svoje úsilie, častokrát bez toho, aby si uvedomoval prečo.

Dá sa povedať, že etické hodnoty moderného človeka sú zmesou vedomých alebo nevedomých náboženských pravidiel, výchovy, spoločenského vplyvu a zákonov, ktoré sú nám vštepované.

U nás mnohé z uvedeného má korene v kresťanstve, rímskom práve, starovekej filozofii a je nám sprostredkované výchovou, spoločnosťou, v ktorej sa pohybujeme, médiami, umením a vzdelávacími inštitúciami. Každý z nás nesie  vo svojom vnútri pomyselný batoh s dvomi priehradkami – dobro a zlo, ale málokto sa nad obsahom oboch priečinkov zamýšľa. Spravidla platí, že človek v detstve nevie, v mladosti sa baví a v dospelom živote sa ponorí do kolobehu každodenných povinností. Možno až v starobe nastane čas na bilanciu a uvedomovanie si etiky, častokrát spojenú s neskorou ľútosťou nad omylmi.

Rodina

Odpovede na to, čo je správne a čo nie a čo nie  si formujeme od narodenia. Prvotnými nositeľmi etiky sú pre dieťa jeho rodičia a tí zase prenášajú skúsenosti a vedomosti svojich predkov. S trochou preháňania sa dá povedať, že tak, ako každá rodina má svoj jediný zaručený recept na guláš, rovnako má svoju jedinú správnu morálku. Dobre mienené rady rodičov formujú vnímanie dieťaťa. Budúci dospelý vstrebáva ako dieťa závisle od svojich rodičov otvorene všetko, čo predložia, sprostredkujú.

V niektorých rodinách sa dieťa naučí,  že správne je mlčať, nepýtať sa a poslúchať, v iných že má byť opatrné a počkať na iných, ako sa rozhodnú; a zase v iných, že má udrieť skôr ako ranu dostane. Sú rodiny, ktoré svoje deti učia, že správne je pomáhať slabším a rodiny, ktoré budujú a merajú svoj pocit sebahodnoty tým, čo a koľko čoho vlastnia.

Dôležitosť výchovy krásne opísal vo knihe „Myšlienky k sebe“ Marcus Aurelius. Hneď v „Prvej knihe“ vyjadruje toto poďakovanie:

„Môj dedo Verus mi ukázal príklad dobrého srdca, ktoré sa nevie hnevať. Slávna pamiatka môjho otca ma viedla ku skromnosti a mužnosti. Matka mi vštepovala zbožnosť, štedrosť a odpor nielen k zlým skutkom, ale jak myšlienkam na ne. Viedla ma k záľube v jednoduchom živote, ktorý nepozná prepych. Svojmu pradedovi vďačím za to, že som nechodil do verejných škôl, no mal som výborných domácich učiteľov. Ďakujem mu aj za poznatok, že na takýchto veciach sa nemá šetriť.“

Citát zámerne končím na tomto mieste, hoci poďakovanie pokračuje, a to smerom ku učiteľom a vychovávateľom. Už v tej dobe platilo, že ich vplyv na ďalší vývoj a rozvoj nielen vedomostí, ale aj morálky a cností jednotlivca bol zásadný, ba platí to aj na vplyv priateľov a iných ľudí, s ktorými sme v spoločenstve.

Školské roky

Do sveta školáka vstúpi v jeden deň niekoľko desiatok nových ľudí naraz – spolužiaci, učitelia a ďalší. A samozrejme, zároveň stráca po dobu, ktorú trávi v škole podporu, radu či pomoc rodiča. Hodnoty, ktoré si v podobe rád či rozkazov nesie z domu, sú konfrontované v novom prostredí zatiaľ neznámymi ľuďmi.

Novo sformovaná školská trieda sa relatívne rýchlo rozdelí na formálne skupinky podľa záujmov a hodnôt detí, objavia sa lídri aj outsideri a začína sa formovať niečo ako hodnotový systém v rámci tohto mikrospoločenstva. Pre dieťa nastane čas, keď si môže v praxi overiť platnosť či neplatnosť etických hodnôt vštepovaných v rámci rodiny a vracia sa domov s otázkami, ktoré bohužiaľ častokrát nemá komu položiť.

V našom školskom systéme formovanom za dôb Rakúsko- Uhorska prevláda absolútny dôraz na poslušnosť,  nasledovaný požadovaním disciplíny a encyklopedických znalostí. Z pohľadu formovania etických hodnôt sú za dobrých žiakov pokladaní tí, ktorí sa nepýtajú, presne a správne odpovedajú a ničím sa neodlišujú. Je nemnoho učiteľov, ktorí požadujú a povzbudzujú tvorivosť, otázky a spochybňovanie vedúce k novému poznaniu, k formulovaniu vlastných záverov. Vo väčšine prípadov – česť výnimkám – sú aktívne deti, ktoré sa pýtajú a spochybňujú, označené za problematické a slúžia učiteľom na demonštrovanie vlastnej moci a démonizáciu samostatného myslenia, ktoré označia za neposlušnosť. Poslušnosť a stádovitosť sú naopak ocenené a označené za želateľné.

Takéto prostredie spôsobí, že z dieťaťa najpravdepodobnejšie vyrastie poslušný a ustrašený dospelý, ktorý si ale svoj strach a nesamostatnosť v myslení neuvedomuje, dokonca častokrát mylne svoje jednanie považuje za jediné správne (dospelé) a pokračuje v prenášaní týchto hodnôt na ďalšie generácie. Vplyv pedagógov a spolužiakov je obrovský, tvorí základ našich budúcich tímových a spoločenských vzorcov jednania. Častokrát sa už dospelý človek pristihne pri tom, že jedná tak, ako zvykol jednať v škole a zistí, že ak chce v živote uspieť a cítiť sa dobre, potrebuje vynaložiť veľké úsilie na odnaučenie naučeného, potrebuje objaviť vlastné etického hodnoty.

Dospelosť

Z dieťaťa sa stáva žiak a zo žiaka mladý dospelý,  ktorý vstupuje do svojho prvého zamestnania. Už nie je takým nepopísaným listom papiera ako keď nastúpil do školy, avšak morálka a hodnoty, ktoré si doteraz sformoval, ešte nie sú pevne ustálené a s najväčšou pravdepodobnosťou sa mnohých z nich dobrovoľne vzdá, napríklad za účelom získania úspechu. Podobne ako v škole zistil, aké jednanie mu prinieslo pochvalu a jednotku do žiackej knižky, tak aj v práci relatívne rýchlo príde na to, aké jednanie mu prinesie postup, zvýšenie platu, popularitu a moc. Na základe interakcií so svojimi kolegami, nadriadenými, podriadenými či klientmi, formuje a modifikuje svoje jednanie.

Mnohé firmy, či už malé alebo obrovské koncerny, vytvárajú spoločenstvá ľudí, teda spoločnosti, ktorých účastníkmi sú najrôznejší jedinci s unikátne nastavenými morálnymi hodnotami. Z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu obrovskej kultúrnej diverzity prekračujúcej kontinenty a zahŕňajúcej najrôznejšie náboženstvá a kultúrne zvyklosti, každá komerčná nadnárodná spoločnosť má svoj vlastný súbor firemných hodnôt. Vo väčšine prípadov ide však skôr o kvality ako o skutočné etické hodnoty: odvaha, tvorivosť, agilita, iniciatíva, zodpovednosť, usilovnosť, sebakritika, otvorenosť a iné, ktoré by mali zamestnanci integrovať do svojich pracovných životov.

Dodržiavaním a uplatňovaním týchto kvalít sa zamestnanec takpovediac zaradí do košiara, v ktorom s trochou šťastia a práce vynikne, samozrejme, zase len v rámci, ktorý je dopredu definovaný ako želateľný. Konformnosť  v nadväznosti na už naučenú poslušnosť zo školy, stáva jedným z pilierov pre úspech. V dôsledku toho je možné najmä vo veľkých firmách s viac ako 250 zamestnancami vidieť fenomén, ktorý František Koukolík pomenoval slovom „groupthink“.

Groupthink je chování malé, vysoce soudržné skupiny vybavené rozhodovací mocí, nepřípustné odlišným názorům a činné pouze v rámci vymezeném jejím vůdcem. Za těchto okolností se žádný člen skupiny neodváží poukázat na chyby. Ohrozil by tím jak své postavení, tak členství ve skupině.“ (Koukolík, F., Drtilová, J. Vzpoura deprivantů: O špatných lidech, skupinové hlouposti a uchvácené moci.)“

Groupthink môže viesť ku tzv. „skupinovej hlúposti“, ktorú menovaný autor vo svojej prednáške ku knihe „Mocenská posedlost“ definoval týmito charakteristickými prejavmi:

  • Ilúzia nezraniteľnosti
  • Racionalizácia chybných rozhodnutí
  • Viera v morálne oprávnenie existencie skupiny a jej rozhodnutí
  • Autocenzúra
  • Ilúzia jednomyseľnosti
  • Tlak na nekonformných členov skupiny
  • Ochrana vedomia pred zápornými informáciami
  • Spoločné myšlienkové stereotypy
  • Stereotypizácia iných skupín

Tento jav  opisuje aj dvetisíc rokov stará hinduistická hra Líla v knihe Harisha Johariho „Líla – cesta ku sebapoznaniu“. Dobrú spoločnosť  definuje ako takú, „ktorá poskytuje človeku možnosť zbavovať sa starého stotožňovania v atmosfére dôvery a súcitu, taká, kde sa môže človek naučiť konfrontovať sa so všetkými stránkami svojej osobnosti a pracovať na nich“, zatiaľ čo zlú spoločnosť charakterizuje prostredie, v ktorom je človek podporovaný aj vo svojich chybách a nesprávnom jednaní. Podľa Líly sa z človeka v „zlej spoločnosti“ môže stať fanatik rovnako ako diktátor, neschopný rozlíšiť čo spôsobuje. Pobyt v dobrej spoločnosti vedie človeka k súcitu, v zlej podľahne klamu. (Johari, 1975)

Záver prvej časti

Pokúsila som sa rozobrať možné príčiny toho, prečo naša spoločnosť  vykazuje tak vysokú mieru tolerancie voči neetickému jednaniu. Ale táto téma bude mať aj pokračovanie, v ktorom sa budeme stretávať so zaujímavými mysliteľmi, budeme sa zaoberať autentickosťou, konformnosťou, príčinami a následkami a najmä riešeniami, teda spôsobmi, ako zmeniť  … hlavne seba.

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.