Inšpirácie

Tím, ktorý vyhráva, trénuje každý deň

Zoznamovacie stretnutie s predstaviteľmi výrobnej spoločnosti, ktorá hľadala externého konzultanta na zavedenie vzdelávacieho systému, prebiehalo v priateľskom a humorne ladenom duchu. Možno aj preto som nespanikárila, keď sa ma regionálny šéf opýtal, či viem niečo o futbale. Pravda je taká, že o tomto športe viem asi toľko, že sa hrá s loptou, ale v uvoľnenej atmosfére som si dovolila zažartovať a odpovedala, že síce nič, ale ak bude treba, tak sa ho naučím aj hrať. Klient našťastie túto požiadavku nemal. 

Bola to pekná metafora. Ak chce byť mužstvo úspešné a víťaziť, nestačí trénovať pred zápasom, ale každý deň, rozvinul myšlienku pán riaditeľ a ja som mohla len súhlasiť. Preto sa firma rozhodla investovať do vytvorenia systému, na ktorý má nadviazať vytvorenie internej tréningovej akadémie pre zamestnancov spoločnosti, pokračoval v odkrývaní plánov. Na jeho víziu som odpovedala  širokým úsmevom od ucha k uchu, ktorý sa mi nepodarilo potlačiť. Ako hráč pokeru by som sa rozhodne neuživila. Keď mi neskôr zavolali, že chcú so mnou spolupracovať, nadšene som súhlasila. 

O rok neskôr som si na futbalovú metaforu spomenula pri pozeraní majstrovstiev sveta vo futbale 2018. Prekvapilo ma, že aj laik ako ja, ktorý vidí futbal prvýkrát v živote, sa dokáže pomerne rýchlo dostať do varu. A akonáhle mi manžel vysvetlil pár futbalových výrazov, trúfala som si dokonca o videnom zápase aj diskutovať. To, čím ma futbal očaril, bolo bohatstvo materiálu na rozmýšľanie. Pretože futbal má so vzdelávaním zamestnancov a úspechom organizácie spoločného naozaj veľa.

Víťazi verzus porazení

Ako prvé mi udrelo do očí, že slabšie mužstvá pravidelne otravovali rozhodcu, dobiedzali a hádali sa s ním, ukrivdene gestikulujúc. Čo je faul a čo nie som si overovala s manželom, aby som nikomu nekrivdila. Žiaľ, potvrdila sa moja narýchlo vytvorená teória, že čím  je mužstvo technicky a rýchlostne slabšie, tým viac hráči faulujú, ba dokonca zámerne naťahujú čas, hlavne na konci. Takéto správanie nie je výnimkou ani v pracovnom živote. Nuž každý hráme, ako vieme. Otázkou je, či tieto vzorce správania budete vo svojej organizácii podporovať, tolerovať alebo sa pousilujete ich zmeniť. 

Kultúrne rozdiely a diverzita

Stále tvrdím, že cibriť si schopnosť interpretácie neverbálnych signálov máme neustále. Čím viac pozorujeme a overujeme si svoje pozrovania, tým viac sa zvýši naša citlivosť aj na možno inak nenápadné gestá či mimiku.  Zaujal ma markantný rozdiel medzi hráčmi z krajín Latinskej Ameriky, ktorí po góle posielali do publika vzdušné bozky, zatiaľčo ruský futbalista vojensky zasalutoval. Radosť však bola zrejme v obidvoch prípadoch rovnaká, hoci vyjadrená diametrálne odlišne. Sme predsa rôzni a ani v tíme nemusí to byť na škodu veci.

Takzvané neslávne filmovanie a simulovanie pri pádoch nemôžem komentovať, aspoň nie negatívne. Viem si totiž živo predstaviť tú bolesť, keď vám do napätého svalu alebo do píšťaly kopne, hoci aj nechtiac, spoluhráč či súper. Mne stačí keď zakopnem o roh stola a vystrájam od bolesti, akoby ma na nože brali.  Jednoducho, nikdy nemôžeme objektívne posúdiť, akú veľkú bolesť a únavu hráč – alebo zamestnanec – prežíva.

Výkon

Po prvých dvoch odsledovaných zápasoch som sa stala plnohodnotným fanúšikom. Nervové vypätie pri pre mňa nekonečný minútach predĺženiach a penaltách som ventilovala kričaním hlasnejším ako môj muž, čím som ho nesmierne pobavila. Ako maród sledujúci zápas z postele, som búchala zlostne päsťami do madraca, keď hráč cifrloval nad loptou tak dlho, až kým mu ju súper neukradol. Obdivovala som tvrdosť hláv hlavičkujúcich hráčov a pohotovosť brankárov. Mňa by lopta letiaca rýchlosťou aj viac ako 90 km za hodinu určite zabila. Úprimne, už si nemyslím, že byť futbalistom je bohvieaká výhra, keď si uvedomím, že počas zápasu nabehajú viac kilometrov, ako ja za rok. A keby som čírou náhodou neumrela pri tom šialenom behu z jedného konca ihriska na druhý, a ešte by som aj zvládla kopnúť do lopty, a nedajbože dať gól, tak by som nemusela prežiť bez ujmy spoluphráčov, ktorí by mi od radosti naskákali na chrbát.

Motivácia

Odkiaľ berú hráči motiváciu, ak platí, že peniaze dlhodobo nie sú motivačným faktorom? Kde berú motiváciu hrať naplno aj taký zápas, ktorý je podľa všetkého prehraný? Len málokedy sa slabé skóre podarí otočiť na výhru, ale aj tak neprestanú hrať. A tak sa mi futbalové zápasy, na ktoré sa hráči znechutene nevykašľali po prvom polčase, stali príkladom vytrvalosti. 

Myslím si, že pre hráčov musí byť futbal nielen fyzicky, ale aj emocionálne náročný. Niet lepšieho dôkazu o intenzívnom prežívaní emócii mužmi, než taký futbalový zápas. Stačí sa pozrieť na výraz tváre urputného Modrica z Chorvátskeho tímu, keď strelil víťaznú penaltu alebo na chorvátskeho brankára Subosica. Alebo na otca Kaspera Schmeichela, ktorý fantasticky vychytal takmer všetky penaty, okrem tej jednej. Jedna vec je víťazne bežať, skákať a radovať sa pred desaťtisícmi ľudí z vydareného gólu, iná vec je pokaziť prihrávku, tiež takto verejne, za výsmechu fanúšikov súpera.

Vôbec si neviem predstaviť, ako by som prežila tie momenty na konci zápasu, keď sa o pár metrov odomňa raduje súper z víťazstva. Bezprizorné motanie porazených a sklamané tlapnutie po ramene spoluhráča mi pripomínalo čosi ako pranier. Ktovie ako títo chalani spracúvajú emócie. Aby som nezabudla na rozhodcov. Nabehajú sa ako blázni, oči musia mať všade a čokoľvek urobia, zožnú kritiku. To chce asi riadnu dávku psychickej odolnosti, ustáť taký tlak.

Hoci futbalový zápas trvá 90 minút plus nejaké drobné, ak sa predlžuje, ja v ňom vidím vlastne celý pracovný deň. Každý občas potrebuje prestávku, občas povzbudiť, občas sa skyť pred očami zvedavcov. A hlavne potrebuje podporu v časoch, keď sa nedarí. Tú okrem spoluhráčov poskytujú …

… tréneri!

Práca trénera národného tímu nie je podľa mňa vôbec jednoduchá. Pár mesiacov pred majstrovstvami začne trénovať mužstvo pozlietané z klubov rôznych krajín. Ako za tak krátky čas dosiahnúť vytúžené výsledky? Pripomína mi to situáciu, keď do spoločnosti pár mesiacov pred auditom alebo výročnou uzávierkou nastúpi nový manažér a akcionári neočakávajú nič iné, ako zisk. Najväčší dojem na mňa urobil legendárny tréner uruguajského mužstva, sedemdesiatjedna ročný bývalý učiteľ Oscar Tabarez, ktorý sa v dôsledku choroby pohybuje o paličke.

Vytrvalosť a … šťastie alebo smola

Privítanie mužstva Celeste v hoteli po vyhratom zápase ostáva pre mňa rovnako silným zážitkom, ako pohľad na zdrvené japonské mužstvo, ktoré až do 54 z 90 minúty malo víťazstvo takpovediac vo vrecku, avšak neudržalo skóre 2:0 a nakoniec  Belgicku a podľahlo 3:2, pričom ten posledný gól padol presne minútu pred koncom päťminútového predĺženia. No nie je to na porazenie? Belgičania a Japonci mi svojim zápasom pripomenuli, že nestačí dobre začať, treba výsledky udržať. A tiež, že zohratý a technicky zdatný, psychicky odolný tím, dokáže otočiť aj zlý výsledok, hoci v poslednom okamihu. 

A ešte viac emócií

Športový duch a zmysel pre fair – play, občas neboli práve ukážkové, ale niekoľkokrát som obdivovala, ako si dokážu súperi prejaviť rešpekt. Za top záber celých majstrovstiev pokladám okamih, keď Ronaldo z portugalského tímu priateľsky podoprel Cavaniho, hviezdu Uruguaja, a pomohol mu odkrivkať z ihriska. 

https://youtu.be/epBHW06pvAA

Tím a ľudia v ňom

A čo sa mi páčilo najviac? Aj teraz mám husiu kožu, keď si spomeniem, ako v kruhu stáli všetci členovia tímu. Tréner, hráči, náhradníci a ostatný personál. Pretože každý je dôležitý, každý je súčasť tímu. Pre každého bolo v kruhu miesto. 

Ani neviem ako, a pomedzi zápasy som začala o futbalistoch dokonca aj čítať. Prekvapilo ma, že koľkí dnes hviezdni hráči, miláčikovia publika, vôbec nemali hviezdne detstvo. Edison Cavani vyrastal bez teplej vody, splachovacieho záchoda a hrával bosý. Góly strielal za zmrzlinu. Belgičan Romelu Lukaku vyrastal v tak chudobných pomeroch, že jeho mama mu mlieko riedila vodou. Chorvát Luka Modric patrí do generácie vojnových detí, vyrastal v utečeneckom tábore a futbal sa naučil hrať na parkovisku hotela. Ich úspech vidíme, ale koľko bolesti, pochybností, sĺz a strachu, odvahy a odhodlania sa za nimi skrýva, to už vie každý z nich najlepšie sám. 

Myslím, že je dôležité poznať príbehy ľudí v tíme, v ktorom pracujeme. A aj keď možno budeme spolu hrať len krátko, môžme dosiahnuť akýkoľvek cieľ – goal –  ak bude každý z nás robiť to najlepšie, čo vie. Napokon som rada, že som tie majstrovstvá videla. Možno o štyri roky budem opäť prežívať pred obrazovkou hru a emócie hráčov. A keď pôjdem medzičasom náhodou zase na nejaké stretnutie s potenciálnym klientom, prípadné otázky o futbale ma už (až tak veľmi) nezaskočia.

Autor: Martina Javůrková, MBA


Hľadáte školenie pre vašu organizáciu?

Vedenie hodnotiacich rozhovorov | Prezentačné zručnosti Manažérske zručnostiVedenie pracovných pohovorov | Školenie interných školiteľov (Train the Trainer) | GDPR pre HR

P.S.: Nezabudnite trénovať. Aby váš tím vyhral, trénovať musí každý deň.