Z lektorského denníka II.: Lektor na cestách

V Londýne nebolo nič výnimočné cestovať 45 minút metrom na drink s kamarátkou alebo na rande. Ani cesty do práce dlhšie ako hodina neboli niečo, nad čím by niekto dvíhal obočie. Skrátka, do hodiny a pol sa cestovanie nerátalo ako cestovanie. V mojom prípade sa však pracovné cestovateľstvo pretavilo v čosi ako osud. Keď som žila v Prahe, cestovala som po celých Čechách, potom pravidelne do Trenčína a Bratislavy, občas do Viedne, raz aj do Bukurešti. Keď som žila v Bratislave, cestovala som do najrôznejších európskych miest a zistila som, že letisko je stanica ako každá iná, únavná a navyše otravná všetkými tými kontrolami a toaletami zásadne na opačnom konci haly. Teraz žijem na juhu Slovenska, v malom pohraničnom meste a hádajte čo? Presne tak, zase cestujem. A kam? No predsa všade!

Pondelok, Bratislava

Školenie „Profesionálne vedenie pracovných pohovorov“ bolo tentokrát plné začiatočníkov. Takéto skupinky zvyknú byť veľmi hravé a otvorené, a nebolo tomu inak ani tentokrát. Deň ubehol ako voda a už sa vypĺňali hodnotiace hárky a rozdávali osvedčenia. Večer som sa ubytovala v hoteli a pobrala som sa ešte do nákupného centra vytlačiť materiály na jedno z nasledujúcich školení. Večer som ovečky pred spaním počítať nemusela.

Utorok, Žilina

Uvedomiac si, že mám celé popoludnie a večer pre seba, vybrala som sa dobrodružne peši zo stanice do hotela. Len tak, s rizikom, že možno zablúdim, so zvedavosťou kam. Očarovali ma Farské schody a kostol pri nich, prešla som rozkošné zamotané uličky o trochu vyššie a ocitla som sa na námestí, kde bol môj hotel. Musela som byť veľmi dobrá, pretože moja izba okrem toho, že bola útulná, mala aj kúpeľňu s perličkovou vaňou. Vybehla som narýchlo ešte pozrieť priestory v žilinskom coworkingu, kde som mala naplánované školenie ďalší deň ráno a zistila som, že je naozaj len tri minúty peši od hotela. Keďže sa mi ešte žiadalo chodiť, vybrala som sa na Mariánske námestie. Svojou mimoriadne harmonickou geomoteriou malo na mňa podivne sedatívny účinok, prichytila som sa pri tom, že sa vo februárovom mrholení spokojne usmievam a cítim sa takmer bezstarostne.

Streda, 23.2.

Ráno môj snový pocit z predošlého dňa pokračoval, keď som si uvedomila, že uplynulo presne 9 rokov od rána, keď som som sa zobudila v Prahe a začala sa baliť na služobnú cestu na Slovensko. Išla som na 3 mesiace na projekt do Bratislavy. Za tých 9 rokov som spoznala a získala mnoho nových priateľov, skvelých ľudí, ktorí sú mojou radosťou a inšpiráciou. Získala som zaujímavé zamestnania, založila firmu, začala som blogovať a hlavne – stretla som muža môjho života. Podarili sa mi veci, o ktorých som ani netušila pred 9 rokmi, že existujú alebo že ich chcem, napríklad taký vinohrad. Na a tak ako vtedy, tak aj dnes netuším, čo prinesie budúcnosť a kam nás osud zaveje.

Naučila som sa počas tých 9 rokov, že občas je fajn ísť s prúdom a cestou najmenšieho odporu, pustiť preč to, čo nefunguje, neopravovať neopraviteľné a radšej budovať a tvoriť nové. Naučila so sa aj, že istá miera predvídateľnosti a rutiny nemusí byť hneď známkou úpadku ale môže byť časom potrebným na regeráciu a odpočinok. No a ešte som sa naučila kopu ďalších vecí. Že najdôležitejšie v živote sú dobré vzťahy, čisté svedomie a radosť v srdci. Že možno nejdeme vždy tam, kam sme chceli, ale požehnanie a dobré veci môžeme nájsť aj na úplne nečakaných miestach a často prichádzajú keď ich nečakáme. Bolo to super 9 rokov!

Po výdatných raňajkách, ktoré ma vrátili naspäť do reality som sa prešla v ľahkom daždi do coworkingu a hneď sme sa aj pustili do práce. Tentokrát sme sa venovali „Tvorbe a použitiu kompetenčných modelov“. Spôsobov, ako túto problematiku uchopiť je niekoľko, ide o to, aby zvolený postup pokryl potreby v danej spoločnosti, aby bol užitočný a plnil svoju funkciu. A v neposlednom rade, aby bol systém ľahko udržateľný a dodržiavaný každým zúčastneným. Cez obed sme sa posilnili výborným jedlom v bankovom Trezore a vrátili sme sa nacvičovať si ako pracovať s knižnicami kompetencií, ako správne vybrať, pomenovať, ohodnotiť a naškálovať kompetenciu v spolupráci s manažérmi tímov.

Štvrtok, Prievidza

Na dobré sa ľahko zvyká a ja som si obľúbila Žilinu raz-dva. Už dávno sa mňa tak dobre nepostarali po každej stránke ako hoteli a coworkingu, kde som strávila super dva dni! Ale nedalo sa nič robiť, vo štvrtok však už na mňa čakal tím v Prievidzi. Zo Žiliny je to len kúsok, ale po takej strmej ceste, že som vyľakaná preplánovala sovju cestu do Košíc, len aby som sa tou istou cestou nemusela aj vracať.

Tentorkrát ide o firemné, na mieru pripravené školenie, ktoré prebieha v prostredí domácich. V tomto prípade je to sklad potravín. No áno, klient je distribútorom potravín a má sklady. A sklady majú kanceláriu, v ktorej sa školíme.

„Efektívna telefonická komunikácia“ sa ukazuje byť témou, o ktorú je záujem v rastúcom počte spoločností. Okrem získania nových profesionálnych zručností pomáha zamestnancom prekonávať nezdvorilosť a agresivitu zo strany zákazníkov, ktorá dosahuje častokrát takú úroveň, že aj pre skúsených pracovníkov je náročné vysporiadať sa s atakmi rôznej intenzity. Jedna vec je zvládnuť s prehľadom reklamáciu, upokojiť situáciu a klienta, druhá vec je zachovať si vlastnú integritu a emocionálnu stabilitu.

Tím v Prievidzi, podobne ak ich kolegyne vo Zvolene, je skvelý. Mám radosť keď vidím, ako držia spolu a podporujú sa navzájom. Zákaznická perlička – žiadosť o reklamáciu cestovín, ktoré „sa rozvarili“.

Piatok, Košice

Z Prievidze odchádzam obohatená o pár nových priateľstiev a fičím do Košíc. Cesta to veru nie je krátka, ale ja už počítam len kilometre a dni, ktoré ma delia od návratu domov. V Košiciach som podvečer, a hoci tuším, že taxikár zo stanice ma natiahne na cene, nemám silu riešiť iné taxislužby ani nič. Aj tak ma však naštve, že zaplatím 5 eur za odvoz do penziónu vzdialeného 400 metrov od stanice a tiež, že v penzióne vedú na recepciu aj na izbu strmé schodiská. Gratulujem si k úspornej batožine, ale ešte nemám vyhraté. V penzióne nie je reštaurácia a ja som tak unavená po ceste, že nemám najmenšiu chuť kvôli jedlu navštíviť vraj neďaleké nákupné centrum. Robí sa mi zle len pri predstave hluku a davov ľudí, potrebujem oddych, ráno školím a chcem byť fit. Takže začínam predčasný pôst a dobrú noc Košice.

Sobota, Lučenec

Košický tím sa nedá zahanbiť. Hoci je sobota, dievčatá sú rovnako milé, priateľské a príjemné ako v predošlých dvoch lokalitách a ja ďakujem všetkým bohom, univerzu a iným zúčastneným za privilégium pracovať s tak super ľuďmi. Robím to, čo ma baví, vidím výsledky mojej práce, cítim vzájomný rešpekt a súzvuk a hovorím si – tie kilometre stoja za to, toto je super! Dokonca aj slniečko svieti dnes a – cestujem domov! Zákaznícka perlička z Košíc – žiadosť o výmenu cukru, ktorý nebol dosť sladký.

Neskoro popoludní vystupujem z vlaku v Lučenci, kde ma čaká manžel s rodinou. Čaká nás ešte tak hodinka cesty autom. Vyvaľujem oči na rozprávkovo nasvietený Halíčsky zámok a mrmlem čosi o výlete, ktorý si tam musíme raz spraviť, chcem to vidieť zblízka. Aj hrad a veľký park v Žiline chcem navštíviť. Aj Bojnice, na víkend, na wellness. Cestovná horúčka ma opustí až doma, kde zabudnem na všetky cestovateľské plány akonáhle sa nadýchnem ticha vinice.

Nedeľa, doma

Každý výlet raz končí, aj tento. Nebol to ešte posledný výlet, v sezóne nacestujem naozaj mnoho kilometrov a povestných 1000 mil mám už dávno za sebou. O to viac si vo chvíľach voľna užívam to, kvôli čomu sme sa presťahovali – ticho také, že počuť bzučať včely a kostolné zvony na tri kilometre ďaleko.

>>> Stiahnite si e-knihu zadarmo <<<

Keď je leto, školiaca sezóna je na bode nula. Užívam si vôňu kvetov, stromov a trávy. Ovocie, zeleninu, ich zber a zaváranie. Varenie na ohni a schovávačku pred horúčavou v tieni vinice. Medzičasom je tu ale ešte stále jar a ja sa teším z prvých snežienok, teším sa na cyklus zlatý dážď – fialky – orgován – agát – baza. A na ochutnávku nášho historicky druhého ročníka vína. A pravdaže, teším sa na ďalšie školenia letom svetom!

Pridaj komentár