Hnev a iné výbušné látky

Tento príbeh začal nenápadne. Dokonca tak nenápadne, že ani neviem presne kedy. A tak si za začiatok deja vyberme napríklad leto 2014. Vtedy som prestúpila z kancelárie korporátu do samostatného podnikateľského života. Treba dodať, že prestup sa niesol v znamení čerstvo sa hojacich rán po vyhorení. Povedala som si, že sa nemám kam ponáhľať, že si doprajem čas na adaptáciu, že nebudem nič siliť a postupne sa zorientujem kde, čo a ako. Hlavne už nikdy nevyhorieť, hovorila som si.

Prešiel prvý rok a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa formoval nejaký katastrofický scénar. Pracovné cesty a školenia som prekladala s návštevou chalupy, oberala som slivky a zavárala lekváre. Pustili sme sa aj do dlho odkladanej rekonštrukcie  nášho – a to sme vtedy ešte nevedeli – budúceho domova. Dohodli sme sa s manželom, že zrenovujeme  stropy, a ani neviem ako, na ich opravu plynule nadviazala oprava stien, doladenie vodohospodárstva, zber hrozna a výroba nášho prvého vína, pokusný predaj bytu, ktorý sa realizoval rýchlejšie než som si stihla uvedomiť, že je neskorá jeseň a že sa v podstate z ničoho nič sťahujeme do vytúženého nového domova.

Nový domov znamenal nielen zbohom mestu, ale hlavne slobodu od hypotéky. Nikdy som nevedela, ako veľmi ma tento záväzok ťaží. Ťarchu 30 -ročného záväzku som si uvedomila paradoxne až v okamihu, keď som držala v rukách list z banky, ktorý ma informoval o zostatku úveru vo výške 0,00 €. Prisahám, mala som pocit, že som na chvíľku vzlietla pár centi nad zem. Naviac ešte aj v práci sa darilo, jedna zákazka striedala druhú. Učila som a učila som sa, cítila som sa slobodná, cítila som sa živá, cítila som sa ocenená. Čo viac som si mohla priať?

„… a hlavne zdravíčko nech ti slúži!“, zvykne sa vinšovať u nás doma. Prísť o zdravie môže byť otázkou jednej roztržitej sekundy, kedy sa vám život otočí hore nohami ako mne. Len ja mám našťastie fakt asi deväť životov ako mačka, takže zase raz som vyviazla vlastne bez ujmy. Ale pekne poporiadku.

V jeden večer, keď som mala už všetko hotové, tak namiesto toho, aby som sa pokojne usadila ku krbu s pohárom vína, rozhodla som sa ešte upiecť pagáče. Veď som nejaká gazdiná, nie? My gazdiné neposedávame len tak podaromnici! Žiadne zaháľanie!

Netlač rieku, tečie sama.

Piecka, v ktorej kúrime drevom, potrebuje byť poriadne rozpálená, aby sa v nej dobre pieklo. Priložila som do pahreby pár polienok a fúkla. Drevo krásne praskalo, ale ja som potrebovala plameň, nie horúcu praskajúcu pahrebu. A tak som sa rozhodla bez rozmýšľania ohňu pomôcť horieť lepšie. Radšej nenapíšem ako, dalo by sa to klasifikovať ako návod na samovraždu. Nasledoval nezabudnuteľný hukot, vyšľahol plameň aký som ešte nevidela a ja som sa ocitla v druhej izbe so spálenými vlasmi, a ako som neskôr zistila, aj tvárou. Zo zvyšku večera si pamätám len ako si chladím tvár a neskôr pijem becherovku.

Keď som sa druhý deň ráno zobudila, všetko ma bolelo a bola som plná emócií. Nehody sa nestávajú náhodou. Podľa etikoterapie a psychosomatiky má každá časť tela a každý orgán svoju emocionálnu funkciu. Bolo mi jasné, že som niečo poriadne domrvila. Tak trochu som aj tušila čo, ale nič mi nepomáha tak, ako si prečítať čierne na bielom, že som domrvila ozaj to, čo si myslím, že som domrvila. Nastúpil môj osobný lekár, pán Ruediger Dahlke so svojou slávnou knihou Nemoc jako cesta.

Takže v prvom rade popálenie. Energia zvnútra, ktorá nedostala priestor na vyjadrenie sa manifestuje v zničujúcej externalizovanej podobe. Nenaplnené túžby, ktoré horia , aby dostali priestor na prejavenie a realizáciu. Práca mi tak dlho priam horela pod rukami, až som nemala čas na nič iné a výsledkom bolo, že … mi ozaj horelo pod rukami. Frustrácia a výbuchy hnevu, ktoré som tlmila, keď hranice toho čo chcem ja boli narušené, vybuchli doslova a do písmena a narušili moju najdôležitejšiu hranicu, moju kožu. Moja tvár, identita, to ako ma ľudia poznajú a vnímajú, to ako vidím ja sama seba – zničené. Pravá ruka. Ruka, ktorou podávam, ruka, ktorou beriem. Čas zamyslieť sa, kedy dávam a nemám, kedy beriem a nemám; čo vlastne beriem komu a čo dávam – a prečo? Kedy dávam viac, ako môžem, kedy si beriem viac, ako unesiem?

Po dvoch dňoch spánku a harmančekových obkladov som vstala ako znovuzrodená. Len pohľad do zrkadla som odkladala ešte týždeň.

„Vieš Kristiánko, táto príhoda ma vnútorne veľmi poznačila a zmenila,“ povedala som manželovi, keď som si takto v hlave upratala čo a ako ďalej.

„Navonok tiež,“ odpovedal môj pohotový muž a neveriaco krútil hlavou pri spomienke na to, ako som učila oheň horieť. Mimochodom, toto bolo zatiaľ jedinýkrát, kedy sa mi ho podarilo emocionálne vykoľajiť.

Popáleniny sa hojili pomerne rýchlo a dobre, v decembri sme odišli na každoročnú regeneračnú kúru pod Tatry do termálov a po návrate domov som si na Silvestra 2015 sľúbila, že v roku 2016 nevyhorím. A ani som nevyhorela, to len tak na okraj!

Mindfulness

Podobne ako vyhorenie v 2014, tak aj zhorenie v 2015 som prežila vlastne skvele vzhľadom na to, čo všetko sa mohlo stať. To druhé varovanie som vzala podstatne vážnejšie, fire show v kuchyni zabrala. Začala som si viac uvedomovať a strážiť svoje hranice. Odtiaľ už bol len krok ku praxi vedomého, alebo ako sa dnes hovorí – všímavého – života. Využila som emóciu , ktorú som mala na začiatku cesty po ruke, môj hnev. Na pomoc som si vzala sprievodcu, knihu “Hnev a jeho zmysel” od Vereny Kast, žiačky C. G. Junga. A hneď v úvode ma nepripravenú zastihlo pár otázok.

  • Kedy ma v poslednej dobe niečo naštvalo?
  • Kedy vo mne niekto alebo niečo prebudilo zlosť alebo podobnú emociu?
  • Čo som s tým urobila?
  • Kedy som ja naposledy niekoho rozhnevala?
  • Aký to bol pocit?
  • Akým slovom označujem pocit alebo skúsenosť, ktorým bežne hovoríme hnev?

Poviem vám pravdu, pred dvoma rokmi sa mi na tieto otázky veľmi ťažko a zle odpovedalo. Vlastne som odpovedala len slovami „nič, neviem, nič, ja?“ a „bez komentára“.

Dokud nezvědomíte nevědomé, bude to ovládat váš život a budete to nazývat osudem.

C.G.Jung

Môj hnev som neovládala, a tak on občas ovládal mňa. Hlavne ale som nebola ochotná ho vôbec rozpoznať, uznať, dať mu miesto, pomenovať ho, nič. Lebo „dobrí ľudia“ sa nehnevajú. „Dobrí ľudia“ necítia zlosť. A ja som predsa „dobrý človek“!

Mindfulness. Nejde o to nebyť unavená. Nejde o to, nenahnevať sa. Nejde o to, byť „dobrým človekom“. Skutočná sloboda je dovoliť si pomenovať pravdivo to, čo cítim, necenzurovať svoje emócie a reagovať autenticky, v súlade s tým, čo cítim, čo potrebujem. A ja som ju hľadala kade tade, až mi je z toho smiešno dnes.

Zaujal vás článok? Chceli by ste sa na budúci rok zúčastniť sebapoznávacieho seminára o metaforách života a spoznať, ako sa prejavujú všetky 4 elementy?

Kontaktujte nás!


Nepremeškajte posledné otvorené kurzy v roku 2017!

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.