O práci, čase, snoch a slobode

„Vidíš tie dva komíny? Ten vpravo, to je fabrika, kde pracuje ocko a ten vľavo, tam pracuje mamka. A keď vyrastieš, budeš tam pracovať aj ty.“

„Celý život?“

„Nie, len do dôchodku.“

Neviem, čo je dôchodok a keby som aj vedela, aj tak by som nevedela vypočítať, ako dlho budem ešte pracovať. S matematikou som sa hneď od začiatku školskej dochádzky neskamarátila. Ešte som malá, naťahujem krk, aby som videla ponad parapetu na druhý koniec mestečka. Komíny sa mi páčia, pripomínajú mi svojimi bielymi a červenými pruhmi majáky a spolu s panorámou Tatier patria k mojim istotám rovnako ako každodenná cesta do školy.

Zdroj: tatrasvit-socks.eu

Vyrastala som v časoch, keď mal každý prácu. Vtedajšie istoty zabezpečovali kolosálne fabriky, o druhej zahúkala siréna, brány fabriky sa otvorili a dav robotníkov sa presunul na autobusovú stanicu výhodne vybudovanú poblíž fabriky. V podstate krátko po pol tretej popoludní boli všetci – okrem tých, čo pracovali popoludní – doma, na záhradách, na klebetách u susedov alebo s nami robili domáce úlohy a preskúšavali nás z učiva do školy.

O tom, že by sa človek živil tým, čo ho baví, sa u nás akurát tak žartovalo ako o privilégiu vyhradenom pre umelcov, spevákov a herečky. Keď moji rodičia suplovali kariérových poradcov, končili rozhovory o mojich snoch tým, že spievať neviem, kresliť tiež, na šport som lenivá a z čítania kníh sa ešte nikdy nikto nenajedol. Treba sa rozhodnúť, kam pôjdem na strednú školu.

„A ty už vieš, čo chceš robiť, keď vyrastieš?“

„Jasné. Precestujem celý svet!“

„Netáraj, veď nemáš pas!“

„Čo je pas?“

„Tak pôjdeš na chemickú alebo textilnú?“

Zdroj: kultura.zpravy.idnes.cz

Svet istôt sa začal rozpadávať a kým som zmaturovala, bol načisto fuč. Objavili sa súkromní podnikatelia, poisťovací agenti, prevádzkari barov, herne a majitelia obchodov s textilným či spotrebným tovarom. Zamestnanci začali nachádzať v schránkach obálky s výpoveďami, fabriky menili majiteľov, rušili sa pracovné miesta a v prízemí zdravotného strediska vznikol Úrad práce.

Bola som už dosť veľká na to, aby som vnímala strach, hnev a frustráciu dospelých. Akoby sa celé mesto hádalo. Zmeny najviac otriasli pracovným svetom ľudí v produktívnom veku, našich rodičov. Hoci zmena režimu bola zamatová a vlak stál bezpečne v stanici, posledné vagóny – bežní ľudia a ich životy – ešte stále dobiehali a narážali na seba.  Naraz boli potrebné nové zručnosti, začala sa skloňovať asertivita a flexibilita, o angličtine nehovoriac. Mnohých dospelých premohla frustrácia a zakoreňoval sa pocit krivdy ako životný postoj. Pozorujúc tento svet, vo mne sa formovalo rozhodnutie nikdy sa nestať obeťou okolností, nikdy sa na nič a nikoho nespoliehať.

Pančucháreň

Zdroj: DVDfreak, z filmu Katka (Ján Kádár, 1949)

Tak ľudia odjakživa volali halu, kde sa ponožky a pančuchy vyrobené v podniku menili z kopy mokrých handier na úhľadne vyžehlené suché kúsky.

“Cimermanko! Keho to tam mace?”, ozval sa všetečný hlas odkiaľsi z haly.

“Došla nova. Má matúru!”, zakričala odpoveď moja mentorka, pani Zimmermanová. V pančuchárni pracovala už 20 rokov, mala husté hnedé vlasy s niekoľkými šedinami, ostrihané prakticky na krátko. Nie pekne, šik, moderne, ale prakticky. Namiesto úst tenká čiarka v ironickej grimase a pichľavé oči.

“Matúru … ta to hej!”, zakontroval všetečný hlas a spomedzi radov foriem sa ozval chichot.

Spomedzi radov vysokých foriem v tvare nôh som cítila skúmavé pohľady. Ako jediná som nemala pracovnú zásteru, obliekla som si pohodlné veľké tričko a legíny so vzorom riflí. Horúčava a smrad, zmes silikónovej emulzie na formy a štipľavého potu žien mi dvíhali žalúdok. Silueta New Yorku na mojom tričku v toomto prostredí pôsobila ako výsmech všetkému, o čom som snívala.

“Zna aj anglisky!”, prisadila ešte Cimermanka, na čo sa odkiaľsi spoza môjho chrbta ozval výbuch rehotu. Na moja, tu máš svoj New York.

Drina, mizerný plat, popáleniny, horúčava a nezdravý prievan sa stali mojou novou realitou. Až na jeden detail. Ja som neplánovala zložiť sa tam na dlhšie, než bude nevyhnutne nutné. Zvierala ma úzkosť pri predstave, že by by som skončila ako moje kolegyne, tvrdé tridsaťročné ženy s drsným humorom odsúdencov a pichľavými pohľadmi. Mali zlé vlasy zničené nekvalitnou trvalou, veľa z nich nemalo kompletných chrup, a to hovorím o predných zuboch, z ktorých im chýbal celý horný alebo dolný rad. Štridsaťročné ženy a päťdesiatničky fučiac na uzlovitých nohách s kŕčovými žilami, pevnou rukou držiac svoj pollitrový pohár s čajom sťažka vystupovali na drevené mólo, po ktorom dupali celú pracovnú zmenu, sťahujúc a naťahujúc ponožky na formy. Desať stiahnúť, desať natiahnúť, desať stiahnúť, desať natiahnúť …

Po odchode z pančuchárne som zmenila prácu hneď niekoľkokrát. Nezamestnanosť prekračovala 20% a získať prácu na dobu neurčitú bolo možné, len ak to bola práca v pančuchárni alebo po naozaj dobrej známosti. A tak som pracovala všade, kde ma prijali. Na pár týždňov som sa ocitla v krajčírskej dielni ako strihačka dielov na vtedy populárne páperové vetrovky, niekoľko mesiacov som strávila ako predavačka, a potom som sa na kurze naučila písať obchodné listy všetkými desiatimi, pracovať s počítačom, efektívne komunikovať a základy obchodného práva. Po krátkej kariére asistentky riaditeľa som dostala miesto vedúcej skladu. Naučila som sa obsluhovať vysokozdvižný vozík, viesť skladové hospodárstvo a urobiť dobrú inventúru; neskôr som všehochuť mojich skúsenosti a dravosť mojich dvadsiatich rokov uplatnila ako vedúca cestovnej kancelárie v krachujúcom miestnom hoteli, z ktorého polovica slúžila ako podniková ubytovňa. Z húsenkovej dráhy rozpadajúcej sa slovenskej ekonomiky ma vytrhla ponuka odísť do Anglicka.

Vrátila som do školy, naučila sa poriadne po anglicky a jazyk som si precvičovala v kurzoch účtovníctva a psychológie. Keď som sa trochu zorientovala kde je sever, postavila som sa na vlastné nohy a našla som si niekoľko dlhoročných zákazníkov, ktorým som sa starala o domácnosť a varenie. Okrem toho som upratovala v súkromnej škole, pomáhala v kuchyni, pripravovala kávy a sendviče v roztomilej malej kaviarni, triedila a predávala obnosené šatstvo v dobročinnom obchode s mentálne postihnutými ľuďmi. Raz som sa omylom stala šéfkucharkou. Bývala som s ľuďmi s celého sveta, študovala, pracovala, bavila sa. V zlých dňoch som si stále povedala, že čokoľvek, je lepšie ako pančucháreň. Život bol veľmi jednoduchý, ale ako každá idylka, aj táto mala svoj koniec keď mi raz z dlhej chvíle napadlo otestovať, či by som sa vedela uplatniť aj na normálnom, dospeláckom trhu práce.

Nové milénium

Začiatok nového milénia boli dosť dobré časy. Niekedy v tom období som sa presťahovala do Prahy, zavesila na klinec učiteľské povolanie a začala som pracovať ako headhunter. Zahraniční riaditelia automobiliek sa postupne vracali na svoje domovské základne. Niektorí si svojich nástupcov vychovali sami, ale väčšina z nich nie, a tak nastal boj o získanie riaditeľov všetkých možných oblastí. Hľadali sa šéfovia na finančné oddelenia, kvalitu, výrobu, logistiku, vývoj a tak podobne. Potom začal obrovský dopyt po konzultantoch na implementáciu SAP-u a audítoroch. Nasledoval dopyt po obchodných reprezentantoch farmaceutických firiem a o čosi neskôr konštruktéroch pre vývoj a technológoch výroby. A samozrejme – ajťákoch, pri tých jedna vlna striedala druhú.

Ekonomika rástla, Európa nás prijala do svojej náruče, na pražských ostrovoch prebehla šnúra oslavných koncertov a život bol tak nejako fajn, pre mladých, zdravých, vzdelaných a ambicióznych ľudí, ktorých bavilo zarábať peniaze a míňať ich. V mestách začali vyrastať vysoké sklenené kocky, klimatizované a pokryté šedým záťažovým kobercom, nasvietenou recepciou na prízemí a vstupom cez turniket ako v londýnskom metre. Taká budova, to je svet sám o sebe. Ľudia vo výťahu rozpačito mlčia a po bliknutí číslice s ich poschodím vybiehajú z výťahu do svojej krabičky, kde si nasadia na uši slúchadla a zapnú počítač. Vitajte v open space. Nemôžem si pomôcť, ale trochu mi pripomína fabriku, jedinú istotu.

To čo nerastie, zakrpatieva

Ekonomická kríza roku 2008 nám všetkým pripomenula, že jediná istota v tomto svete je nielen dane a smrť, ale hlavne neistota. Hoci dnes sa ekonomike zase darí, len 3% Slovákov investujú do svojho ďalšieho rozvoja po ukončení formálneho vzdelávania. Plánovanie kariéry je u nás väčšinovo vnímané ako čosi, čo patrí ku začiatku pracovného života, potom naše kariéry plynú samospádom.

Začiatky mojej praxe lektora som venovala vzdelávaniu nezamestnaných.To, čo odlišovalo týchto ľudí vo všeobecnosti bol rezignovaný životný postoj, premárnené príležitosti, ktoré kedysi v minulosti nepremenili, podcenili alebo zahodli. Vo fabrikách, kam chodievam dnes už ako konzultant, vídam ľudí v mojom veku so strhanými tvárami, prázdnymi pohľadmi, únavou hladom v očiach. Pracujú v 60-sekúdnovom takte, vo dne v noci, výpadok ich príjmu môže zruinovať celú rodinu.

Nehovorím, že každý má teraz vstať a ísť budovať závratnú kariéru; ambiciózne, na úkor všetkého, sa drať kamsi, kde to necíti ako svoje povolanie. Úspech má mnoho podôb. Hovorím ale, že výhodu majú tí, ktorí neváhajú budovať si portfólio kompetencií, teda zručností a schopností, ktoré sú prenosné, na ktorých sa dá stavať. Tí, ktorí venoujú čas aj sebapoznaniu, posilňujú svoju duševnú odolnosť a pestujú si životný optimizmus. Skrátka tí, ktorí neváhajú investovať do seba.

Viete, to je ako s ovocnými stromami, aj tie potrebujú rez a formovanie, aby prinášali optimálnu úrodu. Ak chcete čokoľvek vypestovať, potrebujete tomu venovať náležitú pozornosť a údržbu. Ak záhradu neudržiavate, veľmi rýchlo sa vám tam rozmôže burina. Ak neumožníte rastline rast, nepodopriete a nezalejete ju, zakrpatie alebo aj odumrie. Vlastne, existuje jedna výnimka, ale o tej vám napíšem nabudúce.

Už niekoľko rokov zbieram všetky články, knihy a videá týkajúce sa budúcnosti práce. Ako povedal guru manažmentu Petr Drucker, budúcnosť začína dnes. Jeden z posledných článkov, ktorý som čítala predpovedá, že už v roku 2030 nebude existovať zamestnanecký pomer tak, ako ich poznáme dnes, ale budúci výrobcovia a poskytovatelia služieb budú objednávať, kupovať prácu, špecialistov v tom ktorom odbore. Títo špecialisti zase budú migrovať medzi klientmi a prehlbovať prirodzene svoj know-how. A ten špecialista, dokonca s pridanou hodnotou, môže byť každý z nás. Koniec koncov, aj dnes už úspešne pôsobia freelanceri. Slobodný je free …

Pridaj komentár