Verejný ochranca práv zverejnil 17. 9. 2026 na svojom facebookovom profile vyjadrenie k podnetu občana, ktorý namietal, že obec v zápisnici zo zasadnutia zastupiteľstva uviedla jeho priezvisko v súvislosti s jeho vlastnými sťažnosťami a podnetmi a vyvesila ho na úradnú tabuľu obce. Verejný ochranca práv v stanovisku uvádza, že k porušeniu základných práv nedošlo, obec konala v súlade s princípom transparentnosti samosprávy a zásadou minimalizácie údajov. Je to však skutočne tak?
Kompetenčný problém
Podľa čl. 51 a nasl. GDPR je dozorným orgánom výlučne ÚOOÚ SR. Aj Čl. 8 ods. 3 Charty základných práv EÚ priamo hovorí, že súlad so zásadami spracúvania osobných údajov podlieha kontrole nezávislého orgánu s príslušnými právomocami (vyšetrovacie, nápravné podľa čl. 58 GDPR). Verejný ochranca práv takouto autoritou nie je.
Kto alebo čo sa zverejňuje – a prečo?
Spracúvanie osobných údajov podlieha Nariadeniu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), známemu ako GDPR. Zásada minimalizácie podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) GDPR (a zhodne § 8 zákona č. 18/2018 Z. z.) však hovorí, že spracúvané údaje musia byť obmedzené na rozsah nevyhnutný vzhľadom sledovaný na účel. Ak sa účel dosiahne aj bez identifikácie osoby, zverejnenie mena dotyčného či dotyčnej nie je nevyhnutné, zásada proporcionality je porušená.
Účelom vyhotovenia zápisnice je informovať verejnosť, o čom sa na jednotlivých zasadnutiach rokovalo. Ak je obsahom informácie podnet občana adresovaný či už formou sťažnosti alebo iným podaním ktorémukoľvek orgánu verejnej správy, je vo verejnom záujme obyvateľov obce informovať, že podnet bol podaný, čoho sa týkal a ako sa s ním obec vysporiadala. Na tento účel meno sťažovateľa nie je relevantné. Nepridáva k pochopeniu veci nič, iba rozširuje okruh osôb, ktoré sa dozvedia, že konkrétny občan sa v nejakej veci sťažoval.
K podobným záverom dospel dozorný orgán ÚOOÚ SR, ktorý sa opakovane vyslovil vo vlastnej rozhodovacej praxi voči obciam, naposledy v rozhodnutí č. 01646/2024-Os-10, keď obec argumentovala takmer identicky ako prípade posudzovanom ombudsmanom. V predmetnom rozhodnutí úradu sa posudzovalo zverejnenie osobných údaov osoby, ktorá dlhodobo podávala sťažností. Úrad odmietol argument obce, že ide o “relevantný kontext” pre jej identifikáciu a kontrolu uzavrel konštatovaním, že išlo o nedostatočný právny základ. V staršom prípade z roku 2021 úrad k inej obci povedal doslova že pre informovanie verejnosti postačuje všeobecná informácia, netreba identifikáciu.
Skutočná ransparentnosť
Stanovisko verejného ochrancu práv úplne ignoruje skutočnosť, že obec Hrádok má len 785 obyvateľov. Identifikovateľnosť dotknutej osoby podľa GDPR sa neposudzuje len podľa toho, či je údaj identifikujúcí v abstraktnej rovine. Recitál 26 GDPR hovorí, že sa má prihliadať na všetky prostriedky, pri ktorých existuje primeraná pravdepodobnosť, že sa použijú na identifikáciu – vrátane kontextu. V obci s 785 obyvateľmi je priezvisko v spojení s obsahom sťažnosti prakticky rovnocenné úplnej identifikácii s istotou vyššou, než kombinácia “meno + priezvisko” v meste s desaťtisícami obyvateľov, kde môže existovať viacero nositeľov rovnakého priezviska. V malej komunite je priezvisko plná identifikácia.
A z toho vyplýva aj obrátenie logiky transparentnosti, na ktorej stanovisko stojí. Transparentnosť výkonu samosprávy má znamenať, že verejnosť môže kontrolovať, ako obec hospodári, ako plní svoje povinnosti, jednoducho ako funguje, vrátane toho, ako rieši podnety doručené priamo obci alebo inému orgánu ochrany práva či nadriadeným orgánom obce. Táto kontrola je ale závislá od toho, že si ľudia trúfnu podnety vôbec podávať. Ak obyvatelia malej obce vedia, že podanie sťažnosti na obec alebo na inú inštitúciu skončí verejným vystavením ich mena na verejnej úradnej tabuli v obci, tak výsledkom nie je viac transparentnosti, ale menej podaní, menej kontroly, menej funkčná samospráva. Odradzujúci efekt, ktorý pôvodný sťažovateľ namietal a stanovisko ombudsmana odbavilo jednou vetou, tu nie je abstraktná ujma. Je priamo úmerný veľkosti obce.
Čo sa týka transparentnosti priamo v Hrádku, tak obec nezverejňuje zápisnice online a nevyhotovuje zvukovo-obrazový záznam zo zasadnutí. Webová stránka obce v sekcii dokumentov ani pri obecnom zastupiteľstve žiadne zápisnice ani uznesenia neobsahuje. Ak by stanovisko ombudsmana bralo transparentnosť vážne ako princíp, a nie len ako príležitostný argument, mala by ho zaujímať aj táto strana veci. Transparentnosť sa tu teda objavuje výlučne v momente, keď treba ospravedlniť zásah do práva jednotlivca.
Transparentná má byť totiž v prvom rade verejná správa, nie súkromná osoba. Tá svoj povinnosť splnila uvedením osobných a kontaktných údajov pri podaní podnetu samotného a verejne relevantný je výsledok podnetu, nie fyzická osoba, ktorá ho podala.
Hierarchia právnych noriem
Aby bolo jasné, kde presne v tejto stavbe noriem problém leží, je potrebné chápať úrovne právnych noriem, ktoré predstavujú istú formu triáže prípustnosti. Postupuje sa od najvyššej po najnižšiu
PRÁVO EÚ
Právo EÚ má najvyššiu právnu silu. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR má prednosť pred vnútroštátnym právom. Zákon o obecnom zriadení je vnútroštátnym právom. Ak teda existuje rozpor (čo v tomto prípade ani neexistuje), tak sa uplatňuje právo Únie. GDPR je nariadením, teda je priamo aplikovateľné podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ).
GDPR obsahuje kľúčové ustanovenia:
- čl. 5 ods. 1 písm. a) – f) GDPR (zákonnosť, spravodlivosť a transparentnosť, obmedzenie účelu, minimalizácia, správnosť, integrita a dôvernosť),
- čl. 6 ods. 1 a ods. 3 GDPR (právny základ + jeho limity),
- čl. 6 ods. 4 GDPR (zlučiteľnosť účelov),
Inak povedané, GDPR vyžaduje, aby sa spracúvanie vykonávalo len na jasne stanovný účel a malo jasný a presný právny základ, pričom aj legitímny cieľ vo verejnom záujme musí prejsť testom nevyhnutnosti. Zakazuje spracúvanie – napríklad zverejnenie – osobných údajov nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie účelu, aj keby na to existoval formálny vnútroštátny právny základ.
VNÚTROŠTÁTNE PRÁVO
I. ÚSTAVA SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Článok 13 ods. 2 a 4 Ústavy SR vyžaduje, aby sa medze základného práva skúmali len na základe zákona, s dbaním na jeho podstatu, a aby obmedzenie slúžilo iba ustanovenému cieľu. Toto je ústavnoprávny test proporcionality. Stanovisko verejného ochrancu práv namiesto tohto testu cituje zákon o obecnom zriadení.
Článok 19 ods. 3: Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
II. Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení obci dovoľuje a predpokladá zverejnenie zápisnice ako súčasť princípu verejnosti rokovania samosprávy (§ 12 ods. 4), neukladá jej však výslovnú povinnosť ani oprávnenie identifikovať v nej konkrétnu osobu, ktorá podnet podala. K tejto konkrétnej otázke zákon mlčí.
Ak zákon mlčí, nevytvráa to to priestor na voľnú úvahu. Obec ako orgán verejnej moci sa riadi čl. 2 ods. 2 Ústavy SR: štátne orgány (a analogicky orgány územnej samosprávy pri výkone verejnej moci) môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Keď teda zákon mlčí k tomu, či zápisnica smie obsahovať identifikáciu sťažovateľa, dôsledkom nie je “obec to teda smie”, ale “obec na to nemá zákonné splnomocnenie”.
PODZÁKONNÉ PRÁVNE PREDPISY
Rokovací poriadok obce je interná, podzákonná norma najnižšej sily. Vydáva ho obecné zastupiteľstvo na základe splnomocnenia v § 12 ods. 1 a /12 zákona 369/1990. Môže upraviť technické detaily vedenia zasadnutia a zápisnice (napr. spôsob overovania, štruktúru), ale nemôže založiť právny základ na spracúvanie osobných údajov, ktorý chýba na vyšších úrovniach. Ak by rokovací poriadok identifikáciu sťažovateľa v zápisnici výslovne predpisoval, taký predpis by neobstál, pretože nižšia norma nemôže vytvoriť oprávnenie, ktoré nemá oporu v zákone, Ústave ani práve Únie (GDPR).
Zákonnosť sa posudzuje zhora nadol a každá nižšia úroveň musí obstáť pred tou vyššou. V prípade Hrádok sa ale stalo niečo iné: namiesto postupu zhora nadol (najprv sa opýtať, čo dovoľuje alebo vyžaduje GDPR a Ústava, potom sa oprieť o zákon či rokovací poriadok) sa argumentácia stanoviska pohla opačným smerom a oprela sa o všeobecný odkaz na zákon o obecnom zriadení. Otázku GDPR aj ústavného testu proporcionality nechala bokom.
Čo na to Súdny dvor EÚ
Súdny dvor EÚ vo veci Schecke a Eifert (C-92/09 a C-93/09, 2010) zrušil časť nariadenia EÚ, ktoré ukladalo zverejňovať mená príjemcov poľnohospodárskych dotácií, pretože inštitúcie EÚ nepreukázali, že zvážili miernejšie alternatívy dosahujúce rovnaký cieľ transparentnosti.
V roku 2022 to Veľká komora zopakovala vo veci C-184/20 (Vyriausioji tarnybinės etikos komisija), tentoraz priamo podľa GDPR, k povinnému zverejňovaniu majetkových priznaní verejných funkcionárov na internete, že aj legitímny cieľ vo verejnom záujme musí prejsť testom nevyhnutnosti.
Záverom
Zápisnica môže a má informovať o predmete podania, sankciách, nápravných opatreniach. Meno do nej nepatrí, pokiaľ nie je samotná identita podávateľa predmetom rokovania, k čomu žiadny zákonný dôvod neexistuje. Čím menšia obec, tým citlivejšie je potrebné k tomu pristupovať, pretože tam, kde má mesto desaťtisíce anonymných tvárí, obec má susedov, ktorí si vedia priezvisko spojiť s menom cez plot.
Ak ste občan, ktorého priezvisko sa ocitlo na úradnej tabuli, stanovisko verejného ochrancu práv nie je posledným slovom. Dozorný orgán nie je stanoviskom VOP viazaný. Ako dotknutá osoba sa môžete obrátiť priamo na dozorný orgán, nie verejného ochrancu práv.
Princíp transparentnosti sa navyše vzťahuje na činnosť orgánu verejnej moci – na to, ako obec koná a rozhoduje – nie na aktivity občanov, ktorí sa na ňu obracajú. Meno sťažovateľa nie je informáciou o činnosti obce, je informáciou o občanovi, a zverejnenie zápisnice preto nemôže byť odôvodňované práve princípom, na ktorý sa vecne vôbec nevzťahuje.
Zdroje:
