Túžiť po úspechu nestačí

Ako konzultantka som spolupracovala s obrovským množstvom ľudí z tých najrôznejších odvetví a profesií. Od každého som sa niečo naučila. Jeden môj klient, riaditeľ spoločnosti, pre ktorého sme robili výberové konanie na pozíciu obchodníka mi pri jednom z našich stretnutí povedal, že ľudí delí na neschopných, schopných a všetkého schopných. Hľadal schopného človeka. 

Sen o úspechu

Dnes nepísaný zákon delí ľudí na úspešných a neúspešných, pričom neveľmi rozlišujeme, či sú úspešní schopní alebo všetkého schopní. Pozornosť je zameraná na statusové hmotné veci a sebaprezentáciu dokonalých rodín, večierkov, áut a dovoleniek. Veľa sa dnes hovorí o aj tom, ako si máme plniť svoje sny, ísť za nimi. Túžba uspieť je pokladaná za hlavný motor úspechu.

Túžba je ako iskra, ktorá zapáli oheň a tým ohňom je vôľa.

Túžba je naše osobné “prečo robím to čo robím”. Je to palica, o ktorú sa môžme oprieť pri ťažšom úseku dlhej cesty, ale žiadna túžba na svete nás neprivedie tam, kde je náš poklad, presne ako plné police kuchárskych kníh a super zariadená kuchyňa neurobia kuchára z niekoho, kto nerozvíja svoju zručnosť variť. 

Vôľa uspieť je túžba, ktorá dospela a naplňuje svoj potenciál.

Vôľa uspieť je vytrvalosťou, pracovitosťou, dôslednosťou, odhodlaním a tvorivosťou, ktoré krok za krokom budujú našu osobnú silu. Naša osobná sila rastie spolu s výsledkami, ktoré dosahujeme, každý úspech sa prirátava k plusovému účtu a tvorí ďalší schodík na ceste ku cieľu. 

Dosiahnuť svoje ciele je teda pomerne jednoduché. Stačí ísť vytýčenou cestou. Ísť vytýčenou cestou ku cieľu ale neznamená, že to bude ľahké. Neznamená to, že cieľ občas stratíme z očí a že nebudeme mať chvíľami pocit, že sme zablúdili. Cesta ku cieľu tiež nie je vzdušnou čiarou, a skratky môžu byť zradné. 

Príliš silná túžba sa môže z iskry zmeniť na zničujúci plameň, v ktorom zhoria naše najcennejšie veci – charakter, pokora k životu, vzťahy s našimi blízkymi a nakoniec stratíme tvár a pred sebou samými.

Jemnosť nášmu konaniu dodávajú napríklad naše osobné sny. Sny sú prchavého, nestáleho charakteru, slobodné ako vtáci na oblohe, ktorú zapĺňajú svojou krásou a spevom. Stačí sa nimi pokochať. Ak ich pochytáme, obloha našej duše ostane prázdna, a to by bolo tiež škoda. 

Autor: Martina Javůrková, MBA